Počiatky elektromedicíny, ktorej súčasťou je aj frekvenčná terapia, možno nájsť u starých Egypťanov.
Tí používali elektrinu elektrického úhora (Electrophorus electricus) na liečbu bolesti ako takzvané "analgetikum" a dosiahli s ňou úžasné úspechy.
Podľa tradície už 2750 rokov pred n. l. boli pacienti trpiaci bolesťami vystavení elektrickým šokom z elektrických úhorov.
Pacienti museli stáť oboma bosými nohami na upevnenom elektrickom úhore, ktorý bol v stresovej alebo obrannej polohe, a tak vytváral prúd vysokej sily.
Elektrické šoky teraz trvalo prúdili cez pacientove končatiny cez bosé nohy. Aplikácia sa vykonávala dovtedy, kým nohy neochromli a pocit bolesti sa nezmenšil.
Keď Rimania v roku 31 pred n. l. dobyli egyptskú ríšu, dostala sa do ich vlastníctva aj egyptská medicína.
Rímsky lekár Seribonius Largus ako prvý v roku 46 n. l. opísal elektroterapeutické opatrenia pomocou elektrických úhorov.
Rimania používali elektromedicínu najmä pri bolestiach hlavy a dne. Následne sa táto metóda zdokonalila a v historických prameňoch ju možno nájsť ako úspešnú terapiu bolesti v rímskej medicíne.
Žiaľ, v zmätku stredoveku sa táto forma elektroliečby na dlhé storočia stratila.
Až v roku 1747 sa istému talianskemu profesorovi podarilo nadviazať na elektromedicínske liečebné úspechy Rimanov.
Na ochrnutú ruku kováča umiestnil kovovú konzolu a do pacientovej ruky vyslal elektrické šoky elektrického úhora. Podľa správ bola ochrnutá ruka kováčskeho majstra po niekoľkých terapiách opäť podmienečne funkčná.
Na základe cestovateľského opisu z roku 1761 používali elektrického úhora aj Indiáni v Južnej Amerike ako metódu liečby príznakov ochrnutia.
Elektrické úhory majú elektrické orgány, pomocou ktorých sa živočíchy orientujú a komunikujú medzi sebou slabým elektrickým poľom, ale ktorými môžu vysielať aj silné elektrické šoky s napätím až 500 voltov.
Väčšina povrchu tela elektrického úhora je pokrytá elektrickými orgánmi. Sú to vlastne premodelované svaly, ktoré dokážu uvoľňovať tieto vysoké napätia.
Každý orgán sa skladá z veľkého počtu prvkov generujúcich prúd, z ktorých každý produkuje len malé napätie.
U elektrického úhora môže približne 5 000 až 6 000 elektrocytov spolu vytvoriť napätie až 500 voltov pri prúde 0,83 ampéra, a teda výkon 415 wattov.
Teda - zjednodušene povedané - telo ryby je ako akumulátor.
Kyseliny sa tvoria vo svaloch, ktorých platničky sú tisíckrát prekryté. Tie prenášajú elektróny zo svalu do svalu. Tým sa vytvára prúd, ktorý nabíja svalový akumulátor.
Pre tento typ elektrickej energie sa neskôr vžil termín "bioelektrina".