Keď sa pozeráme na ľudí, musíme si uvedomiť, že v jednej a tej istej situácii ľudia konajú a reagujú úplne odlišne. Mnohí z vás si to dávajú do súvislosti s charakterovou štruktúrou ľudí.

Charakter:

To, ako emocionálne reagujeme a ako sa správame v krízových situáciách, či už ide o stratu zamestnania alebo vážnu chorobu, závisí od nášho charakteru.

Moderná neuroveda predpokladá, že naša nervová architektúra určuje, čo cítime a kým sme. K týmto odtlačkom dochádza už v detstve.

dôležité informácie sa do mozgu prenášajú prostredníctvom nervových buniek. Každá výrazná skúsenosť mení synaptické obvody v štruktúre neurónov. A tieto synaptické obvody potom ovplyvňujú, ako sa budeme správať nabudúce.

Nové zážitky vedú k ďalšiemu rozširovaniu sietí a spínacie body, ktoré už nie sú potrebné, sa opäť rušia.

Ľudia teda môžu permanentne budovať svoju neurónovú architektúru prostredníctvom skúseností a učenia.

Základná dôvera:

Čo má charakter spoločné so základnou dôverou?

Každý z nás potrebuje útočisko, miesto, kde sa cíti bezpečne, isto, milovaný a vítaný. Ak sa pozrieme na neurovedu, táto túžba pochádza z mozgu cicavcov, t. j. z limbického systému.

V ideálnom prípade sme toto miesto našli vo vlastnom rodičovskom dome. A ľudia si potom tento pocit bezpečia, dôvery a lásky internalizujú ako základný pozitívny postoj k životu, ktorý si zachovávame aj v dospelosti vďaka naučenej rutine. Máme sebadôveru a dokážeme dôverovať aj iným ľuďom.

Keď sa dieťa narodí, má v tom čase málo potrieb, ale rozpozná, či týchto niekoľko potrieb vníma alebo nie.

Z tohto uvedomenia sa môže vyvinúť silný pocit základnej dôvery.

Dieťa sa cíti prijaté a milované. Tento pozitívny pocit sa dodatočne rozvíja vďaka častému fyzickému kontaktu a intenzívnemu láskyplnému zamestnávaniu dieťaťa.

Základná dôvera sa vytvára v prvých rokoch života. Na základe neurovedy vieme, že štruktúry nášho mozgu sa formujú v prvých 6 rokoch života a že sa tu vtláčajú aj tieto hlboké, podvedomé programy.

Ľudia si vytvárajú základ zdravého sebavedomia a šťastného a zdravého života už v detstve, a to vďaka dôvere vo vzťahu k sebe samým a skúsenostiam s rodičmi, že život a ľudia sú dobrí.

Silná základná dôvera znamená:

Dôvera v seba samého:

•  Sebavedomie, schopnosť milovať
•  Stojím za to, aby ma niekto miloval
•  Cítim sa bezpečne

Dôvera v druhých

•  Partnerstvo, spoločenstvo
•  Dôverujem ti
•  Viem, že som pochopený a prijatý

Dôvera v celok

•  Svet
• Stojí za to žiť

Silná základná dôvera tvorí základ pre:

- confidence in oneself
- confidence in one's own abilities
- confidence in the development of self-esteem
- confidence in the development of the ability to love
- Dôveru vo väzby s druhými
- dôveru v milostné vzťahy
- dôveru v priateľstvá
- dôveru v život ako taký, že život je v podstate "dobrý"

Vieme však, že tento ideál vzťahu medzi rodičmi a deťmi málokedy funguje optimálne. V prvom rade treba poznamenať, že tieto tzv. negatívne odtlačky môžu mať čiastočne subjektívny charakter a nemusia byť nevyhnutne vinou rodičov, ale poznáme aj situácie, ako napr:

• Rodičia sa obávajú, že dieťa príliš rozmaznávajú
• preťaženie rodičov v ich bežnom každodennom živote
• Nedostatok základnej dôvery zo strany samotných rodičov

Ak dôjde k rozvoju príliš malej základnej dôvery, tento nedostatok istoty a stability často sprevádza človeka po celý jeho život.

Najmä v osobitných etapách života, ako je nástup do školy, dozrievanie v dospelého človeka. Pre postihnutú osobu môže byť aj vedenie samostatného života väčšou záťažou.
Možné problémy narušenej základnej dôvery sú

•  Nedostatok sebadôvery - Malá dôvera v určitých situáciách
•  Obmedzený kontakt s inými ľuďmi - Vnútorná neistota
•  Nedostatok dôvery vo svoje okolie - malá dôvera v ľudí
•  Negatívne riešenie krízových situácií - málo pozitívny postoj k životu
•  Úzkosť - nedôvera - agresivita
•  Malá dôvera v iných - malá dôvera v spoločnosť
•  Nedostatok sebaúcty - Problémy s pripútanosťou
•  Ťažkosti v partnerských vzťahoch - vzťahy - milostné vzťahy
•  Atď.

Skúsenosť neistoty alebo odmietnutia sa potom prejavuje v každodennom živote, základná dôvera týchto ľudí nie je výrazná, majú problémy so sebaúctou, stále znova pochybujú, bez ohľadu na to, či voči svojmu životnému partnerovi, nadriadeným alebo blížnym.

Nemajú sa skutočne radi, pociťujú veľa neistoty a často sa ocitajú v permanentných problémoch vo vzťahoch.
Vnútorné dieťa - presvedčenie

Keď v modernej psychológii hovoríme o vnútornom dieťati, máme na mysli časť osobnosti, ktorú treba chápať ako súhrn všetkých odtlačkov z detstva - pozitívnych aj negatívnych.
V 3 psychických inštanciách Siegmunda Freuda (id, ego, superego) je vnútorné dieťa ekvivalentom inštancie "id".

Siegmund Freud a jeho 3 psychické inštancie:

•  To=vnútorné dieťa - tieňové dieťa / slnečné dieťa
•  I=vnútorný dospelý=vedomá mysliaca inštancia
•  superMe=vnútorný kritik=morálna inštancia v nás

Tieto skúsenosti a odtlačky sú fixované v podvedomí, t. j. spravidla si škodlivé vnútorné programy ani nepamätáme, ale pôsobia v podvedomí a čakajú na vyvolanie. Tieto obavy a potreby, ako aj všetky pozitívne odtlačky sú uložené v podvedomí, ale negatívne odtlačky spôsobujú dospelým ľuďom najviac ťažkostí.

Naša podvedomá časť duše sa snaží urobiť všetko preto, aby nemusela trpieť urážkami a zraneniami. Zároveň sa však usiluje o bezpečie a uznanie. Všetky tieto obavy a túžby pôsobia v podvedomí. Na vedomej úrovni sme dospelí, ktorí akoby formovali život. Na úrovni podvedomia však naše vnútorné dieťa masívne ovplyvňuje naše vnímanie, cítenie, myslenie a konanie. Dokonca oveľa silnejšie ako naša myseľ.

Naše podvedomie (mozgový kmeň a limbický systém) je veľmi silná inštancia, ktorá ovláda 80 až 90 percent nášho prežívania a konania. V našom limbickom systéme sa ukladajú všetky naše emocionálne zážitky, ktoré sme v priebehu života urobili. Bez ohľadu na to, či si ich neskôr dokážeme vedome vybaviť alebo nie, sú tam uložené.

Keď máme silný emocionálny zážitok, môže aktivovať neurónové štruktúry v našom limbickom systéme. Aktuálny zážitok tak môže, ale nemusí, len spustiť iné, staršie zážitky, ktoré sa potom navzájom posilňujú.

Ak sa napríklad aktivita neurónov pre pocit "strach" stane veľmi silnou, neuróny z limbického systému vystrelia smerom nahor, do mozgovej kôry. To je oblasť, kde sú uložené všetky naše vedomosti a kde sa nachádza naša schopnosť riešiť problémy prepojením relevantných informácií.

Keďže hlbšie mozgové štruktúry (limbický systém, mozgový kmeň) majú vždy "prednosť", aby zabezpečili prežitie, silné emocionálne reakcie môžu na krátky čas čiastočne paralyzovať povrch nášho mozgu. To sú tie momenty, keď dobré presviedčanie, dokonca aj pomocou racionálnych faktov, už nepomáha, pretože emócie, napríklad strach, majú navrch.

Pokúšali ste sa niekedy pomôcť cestujúcemu so strachom z lietania tým, že ste mu vysvetlili, že lietanie je najbezpečnejší dopravný prostriedok? Tieto racionálne argumenty nefungovali, pretože mozgová kôra cestujúceho bola úplne nefunkčná. Hlbšie mozgové štruktúry mu signalizovali najvyššie nebezpečenstvo. Kôra mozgová bola teda nefunkčná a na racionálnej úrovni už nebola prístupná.